Príbeh dievčaťa (1 of 21)

13. března 2008 v 16:27 | DreamAngel |  pRiBeHy
Je to kvalitný heroín. Leží tu, len tak, na umývadle, zabalený v striebornom staniole. Smrtiaca dávka! Posledná!
Sedím na odpadkovom koši a pozerám naň. Zdvíham hlavu a pozerám do zrkadla: mŕtvolne biela tvár, strhaná a strápená, vpadnuté oči, ostro kontrastujúce s priveľmi výraznými lícnymi kosťami. Zreničky zúžené, svedčiace o poslednom pichnutí.
Pozriem na svoje telo: plochá hruď, chudé dopichané ruky, chudé nohy. Nejedla som už pár dní, ale moje telo hlad necíti. Odpísaná heráčka! Pomaly vstávam a prevarím háčko. Vytiahnem striekačku a naplním ju heroínom. Je to čistá nová striekačka, chcem, aby posledná dávka bola bezchybná. Znova si sadám a prikladám ihlu k žile. Bude ťažké nájsť takú, do ktorej by som si mohla ešte šľahnúť. Žily na rukách mám plne dopichané, v poslednej dobe som si pichala do nôh. Zhlboka sa nadýchnem a pozriem na striekačku a jej obsah. Bude to naozaj koniec! Pred hodinou som si pichla silnú dávku a ráno som pojedla aj nejaké lieky. Smutne som sa usmiala. Lieky! Tak to všetko začalo... Vtedy, na tej diskotéke, ktorá mi teraz pripadá tak vzdialená. Na diskotéke, na ktorú som sa so Soňou a Aďou tak tešili. Soňa a Aďa, moje najlepšie kamarátky. Mali sme sedemnásť, boli sme šťastné, plné života a viery v budúcnosť. Všetko bolo fajn, až na to, že naši sa rozvádzali. Obaja mali milencov. Trpela som, ale oni sa snažili spríjemniť mi to. Najmä peniazmi...Vtedy, 21. januára snežilo a bola veľká zima. Ale nám to nevadilo. Bláznili sme sa, tancovali. Milovala som tanec a vždy som pretancovala celú diskotéku. Keď začali prvé slaďáky, chytil ma za ruku a vzal do náručia. Rišo. Mal krátke hnedé vlasy a modré oči. Veselé a milé modré oči ľúbila som tie oči a ľúbila som aj Riša. Rozumeli sme si, mali sme spoločné záujmy, zbožňovali sme kiná, horské bicykle a diskotéky. Počúval Blur a to ma na ňom priťahovalo ako prvé, lebo som bola do nich blázon. Chodili sme spolu deväť mesiacov a boli sme šťastní. Milovali sme sa. Teda aspoň vtedy som si to myslela.
Na tej diske sa Rišo opil. Jeho najlepší priateľ oslavoval narodeniny. Ja som nepila. Aj napriek tomu som sa však výborne bavila. A.... Začalo to nevinne. Prišla za mnou Aďa, vraj sa potrebuje so mnou rozprávať. Išli sme von, mala nejaké problémy, ale spoločne sme to vyriešili. Vrátili sme sa dnu a ja som išla za Rišom. Práve hrali slaďáky. Jeho kamarát mi povedal, že išiel tancovať so Soňou. Poobzerala som sa, či ich neuvidím.
A zrazu: tancovali opodiaľ, telo na telo, ústa spojené, vášnivo sa bozkávajúc. Skamenela som od úžasu. Zrazu sa prestali bozkávať a držiac sa za ruky vyšli von. Išla som za nimi. Išli do parku. Chcela som mať istotu a tak som šla stále za nimi. Zastali pred lavičkou a ja som po chvíli odišla. Už som si bola istá.
Prišla som domov, tvár zaliata slzami a srdce plné zúfalstva. Potrebovala som pokoj, potrebovala som sa spamätať. Bol to pre mňa priveľký šok, neskutočné sklamanie. Ale doma bol veľký krik a hluk. Naši sa hádali, ziapali a vrieskali po sebe, nadávajúc si menami, z ktorých sa mi zdvíhal žalúdok. Zaspala som na ránom, úplne vyčerpaná zúfalým plačom a bolesťou.
Zobudila som sa na zvonenie. Bol to Rišo. Stál predo mnou, oči sklopené, tvár zúfalá. "Miša, prosím ťa, odpusť mi to. Ja, bol som opitý, nevedel som, čo robím." Nemohla som odolať jeho úprimnému hlasu a skrúšeným očiam. Odpustila som mu. "A čo Soňa? Aj ona bola opitá?" pokrútil hlavou. Aspoň neklamal. Soňu som stretla v škole. Chladne sa na mňa pozrela a ironicky sa usmiala: "Ja som opitá nebola. A ani Rišo nie. Teda aspoň nie tak, aby nevedel, čo robí. A kľudne ti poviem, že toho neľutujem a spravila by som to kedykoľvek. Rišo je krásny chalan a sex s ním..." "A čo naše priateľstvo?"- spýtala som sa mysliac na päť spoločne prežitých rokov, na spoločné spomienky, na dôveru a priateľstvo. Ale Soňa sa len posmešne usmiala: "No, samozrejme, priateľstvo. Zobuď sa, ty naivka! Prestaň snívať a otvor oči!" Bola som zúfalá, preplakala som celé dni. Soni som verila, mala som ju rada. Radšej ako Aďu. Vedela o mne všetko, do najmenších podrobností, zdôverovala som sa jej s úplne všetkým. Veľmi mi ublížila a ja som sa nemohla z toho spamätať. A išlo to dole vodou aj s Rišom. Bola som podráždená, neverila som mu a podozrievala som ho. Začala som piť. "Miša, to je už tretia vodka!"- povedal a prosebne na mňa pozrel. Ale ja som už jeho očiam neverila. Škaredo som sa zasmiala. "Nie, to je ešte len tretie vodka. Miloš, zober mi ešte jednu!" Vypila som ich šesť a bola som veľmi opitá. Išla som tancovať s Milošom, bozkávali sme sa a potom sme išli von. Nič medzi nami nebolo, iba čo ma Milo. utešoval a zotieral mi slzy, lebo som sa rozplakala. Ale Rišo mi neveril. Hádali sme sa. A keď sa to opakovalo ešte dvakrát, rozišli sme sa. "Teraz už môže. bežať za Soňou! Dúfam, že si spokojný!"- vyštekla som mu do tváre a doteraz zadržiavané slzy sa mi rozkotúľali po tvári. "Miša, to nie! Ja nechcem Soňu! Mám rád teba!"- zvolal Rišo, ale ja som mu neverila. Zrazu som nebola schopná veriť nikomu. Vrátila som sa domov, ale naši sa zasa hádali: "Si jedna odporná k...! Vypadni odtiaľto a kľudne si zober aj to naše decko! Aj tak je to určite tvoj pankhart, Bohvie, kde si splašila jeho tatka, ty štetka!" Rozplakala som sa ešte viac a vybehla som z domu. Bolo desať preč a ja som sa rozhodla ísť k Adi. Potrebovala som sa s niekým porozprávať.
Aďa otvorila dvere a prekvapene cúvla, keď zbadala výraz mojej tváre."Aďa, čo sa stalo? Kto to je? Je to už Rišo?!"- začula som zvnútra Sonin hlas. Chvíľu som sa dívala Adi do očí, do ktorých sa jej začali zbiehať slzy a potom som sa bez slova otočila a odchádzala preč."Miša, počkaj, poď späť, všetko ti vysvetlím. Miša, sme predsa kamarátky!"- skríkla zúfalo. Zastala som, pomaly som sa otočila a chladne jej odvetila: "Ja už nemám kamarátky! A už nikdy ani žiadne nechcem mať! Zmije!"- a odišla som.*
I napriek chladnej maske, ktorú som si pred Aďou nasadila, cítila som sa nešťastne. Plakala som, akoby som dúfala, že mi slzy pomôžu. Zúfalo som potrebovala pomoc. Zrútil sa môj svet, celý, celučičký, postavený z mojich naivných úsmevov, z prisilnej dôvere k priateľom, postavený s tou mojou idealistickou vierou, že všetko bude dobré, že zvíťazím nad svetom a ľudia ma budú mať radi.
Teraz to všetko spadlo a ja som bola bezmocná, stratená, nevedela som, čo robiť. Sama som blúdila nočným Trenčínom, prechádzala som miestami, ktoré som vôbec nevidela, míňala ľudí, ktorých som vôbec nevnímala. Zrazu som sa ocitla v tmavej uličke vedúcej k hradu. Vždy som sa bála chodiť tadiaľ sama, ale v tú noc mi to bolo jedno. Pomaly som kráčala, už sa ani nepokúšajúc zastaviť slzy, kotúľajúce sa dole mojou tvárou. Všade bolo tak ticho, pokojne, až neuveriteľne. Vedela som, že sa musí niečo stať. A zrazu som zbadala skupinku chalanov. Boli štyria a o niečom sa ticho dohadovali, keď ma zbadali. Zmĺkli a bez slova hľadeli do mojej uplakanej tváre. Neviem, čo ich vlastne prinútilo osloviť ma, neskôr mi Ičo povedal, že som mala také smutné oči, že hoc to nikdy predtým neurobili, rozhodli sa pomôcť mi. Že to bola pomoc ich spôsobom, nad tým som vtedy nerozmýšľala.Chvíľu sme teda hľadeli na seba, keď ma jeden z nich oslovil: "Je to naozaj také zlé?"- jeho hlas bol chladný a pohľad nejasný, ale cítila som záujem a súcit a to som potrebovala. Prikývla som:"Je to ešte horšie! Rodičia sa rozvádzajú a hovoria mi pankhart, najlepšie kamarátky ma podrazili, rozišla som sa s chalanom, ktorého som ľúbila, lebo ma podviedol s jednou z nich, nenávidím celý svet a chcem zomrieť!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Klikni, že si tu bol/a :)

...::: KLIK :::...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.