Príbeh dievčaťa (5 of 21)

13. března 2008 v 16:41 | DreamAngel |  pRiBeHy
Otočili sme sa a vošli dnu. V tom vtrhla za nami Aďa a silne ma chytila za ruku: "Miša, poď s nami. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. Mám ťa rada, Miša, som stále tvoja kamoška. Bojím sa o teba, bojím sa, že urobí. dačo zlé."
Vyvliekla ma až von za ostatnými, rozplakala sa. Jej ruka stále pevne zvierala moje zápästie a Soňa s Rišom sa k nej pripojili. Zrazu som si pripadala ako zajatec, väzeň, ktorého zväzujú zmije, zmije z minulosti. Teraz som sa však už nebála. Začala som sa smiať. Bol to šialený smiech, smiala som sa ich hlúposti, pretvárke a smiala som sa im do tváre. Neuvedomovala som si, že môj smiech sa mieša so slzami, že je to vlastne tráva, čo sa smeje a ja sama, čo plačem. Vtedy prišiel Martin, jeho oči boli plné nenávisti. Odsotil ich, rýchlo ma objal a viedol preč. "Dajte jej pokoj!"- povedal potichu, ale s takou nenávisťou, že sa neodvážili protestovať alebo namietať. Viedol ma domov. Chalani sa k nám pridali a ja som sa stále smiala a plakala, celou cestou. Stíchla som až keď sme prišli domov. Mala som v hlave úplný chaos, spomienky, bolesť, vďačnosť ku chalanom. Bol to úplný zmätok, neporiadok.
"Niečo chcem, niečo mi daj!"- zvolala som na Martina a odsotila jeho objímajúcu ruku. Pozorne na mňa pozrel a pokrútil hlavou: "Teraz nie, porozprávame sa, urovnáš si veci, ne...!" "Nie, nechcem sa rozprávať, chcem byť slaboch, ty vieš ako to bolí, tak čo...!"- kričala som a odvracala pohľad od jeho šedých očí. Ale on v nich videl tú bolesť, vedel, ako sa cítim. Mlčky sklonil hlavu, pustil ma a nechal ma vziať si pár liekov. Rýchlo som ich prehltla a zapila vodkou. Jeho smutné oči som o chvíľu už nevnímala a keď som videla ako vytiahol ihlu, prevaril heroín a strelil si to do žily, bolo mi to úplne jedno.
Žili sme spolu ďalej. Väčšinu času sme trávili spolu, sediac pri hudbe, potichu rozoberajúc naše myšlienky. Stával sa zo mňa filozof, dokázala som hodiny preležať pri hudbe a rozmýšľať o veciach, ktoré boli pre mňa také dôležité a ostatní ľudia považovali za bezúčelné a banálne.
Aj ja som začala chodiť do Bratislavy, úplne som sa vykašlala na školu a domov som chodila iba vtedy, keď tam nik nebol. Vzala som prachy, na zdrap papiera naškriabala "Díky"- a s našimi som sa vôbec nestýkala. Dlho si to vlastne ani neuvedomovali, ale potom mi začali nechávať odkazy, aby som ich počkala alebo im aspoň zavolala. Nemala som záujem. Raz som našla odkaz, že mám určite počkať, lebo im volali zo školy. Ľahostajne som sa usmiala a dopísala veselo:" Pozdravujte učiteľov a spolužiakov , bývalých. Škola mi nič nedáva a ľudia tam ešte menej. Obmedzení idioti! A s vami sa tiež nemám o čom rozprávať. Pokecajte s nimi. Ja som prenikla nekonečnosťou vesmíru a stála som zoči-voči Bohu. Sú veci, ktoré vaše vedomie nedosiahne. Bola som zhúlená a narážala som na svoju skúsenosť s LSD z predošlého dňa. Bol to Timo, ktorí priniesol LSD a meskalín, zohnal to v Prahe.
Dovtedy som nevedela takmer nič o psychodelických drogách, klepala som všemožné lieky, fajčila hašiš, ale LSD som neskúšala. Hneď ako to Timo priniesol, posadili sme sa, pustili hudbu a svorne si dali pod jazyk malé kryštáliky. Všetci okrem Martin, ktorý bol niekde vonku. Keď sa vrátil, boli sme už privysoko... LSD bolo niečo nové, ale úžasné. Moja osobnosť akoby sa rozdvojila, jedna Miša zostávala pri vedomí a sledovala druhú. Tá sa vznášala nad priestorom a časom, cestovala minulosťou. Všetko okolo malo pokrivený vzhľad, predmety sa zväčšovali a rozširovali ako moje vedomie. Prešla som cez zatvorené dvere a pocítila som Božiu lásku. Všetko bolo hlboké a ozajstné, bola som nekonečno, prenikla som tajomstvom života, bola som súčasťou času.
Keď som dotripovala, cítila som sa akoby očistená, plná pochopenia a pravdy. Na druhý deň, keď prišiel Martin, objala som ho a rozprávala mu o svojom tripe. Ale on len mlčal a zamračene na mňa hľadel. "Nikdy viac to nevezmeš!"- povedal nakoniec prísne. Prekvapene som na neho pozrela: vyznávali sme slobodu, nenávideli limity a prisahali, že sa nebudeme obmedzovať. Zakázal mi síce heroín, ale to som chápala ako jeho strach, i keď som poriadne nevedela z čoho. Dovtedy som si vystačila s liekmi a hašišom, nepotrebovala som nič silnejšie. Ale prečo by som nemohla brať LSD...?! "Je to svinstvo, najhnusnejšie svinstvo z toho všetkého. Je...skrátka to nebudeš brať!"- skončil nervózne. Ale to pre mňa nebolo vysvetlenie. Všetko, čo sme brali bolo svinstvo. I keď sme si to nepripúšťali, vedeli sme to. A L-ko? Zdalo sa mi v pohode, veľmi v pohode. Ale Martin stále trval na svojom. Vedela som, že za tým musí byť viac a rozčuľovalo ma aj to, že mi nechcel povedať čo. "Si skrátka zbabelec. Existuje droga, ktorej sa bojíš a tak ju zakazuješ aj mne. Ale to sa ti nepodarí! Zatripujem si znova a veľakrát, rozumieš?!" vyštekla som mu do tváre. "Tak si tripuj a nech ti potom preskočí. Bol to môj kámoš, vždy, aj keď sme boli čistí aj keď sme boli nadopovaní. Rozprával o L-ku ako ty a potom prišiel, mal haluze a stále točil ako sa jeho ja rozštiepilo na dve egá, jedno zomrelo, druhé sa stratilo v čase. A tak nemal žiadne ja, nebol nikým, nevedel, čo je realita a čo tripová halucinácia. Upálil sa za živa, aby sa jeho karma očistila. a aby sa jeho rozpoltené egá spojili. Psychóza po LSD. A ty mi povieš, že som zbabelec! Som chuj, nie zbabelec! V smrti som stratil sestru, kámoša, v živote veľa ďalších, moje dievča si tripuje s LSD, aby sa jej rozšírilo vedomie a ja ešte stále žijem!. Prudko vstal, chytil malý batoh, v ktorom mal svoje nádobičko a vybehol von.
Chvíľu som nechápavo sedela, snažiac sa absorbovať, čo mi práve povedal. Bolo to ťažké, lebo stále sa mi v hlave premietali úlomky z tripu. Zrazu som sa spamätala a rýchlo vybehla von. Bežala som na Brezinu, vedela som, že tam mal svoj kútik, miesto. Našla som ho s ihlou pri žile a podľa obsahu striekačky som vedela, že táto dávka by bola posledná. "Maťo, nie!"- skríkla som a hodila sa k nemu. Silno som ho objala, nešikovne som mu vzala striekačku a položila ju ďaleko od neho (bolo to pre mňa niečo posvätné a tak som to nedokázala ani odhodiť len som ju opatrne odložila). Nebránil sa, bez pohybu sedel na zemi a pozeral do diali. "Maťo, odpusť mi. Ja to už nikdy nespravím, nikdy. Milujem ťa, prosím, neopúšťaj ma, Maťo..." Slzy a tá ľudská sebeckosť. Len tu zostať, pri mne, trp, len ma neopúšťaj, lebo ja trpieť nechcem...a to nazývame láskou! Bez slova ma objal a konečne mi pozrel do očí. Boli plné sĺz, plakal, plakal nad svojím životom, nad svojou sestrou, ľuďmi, ktorých stratil a nadomnou dievčaťom, ktoré ho milovalo a ktoré prehralo svoj život tak ako on. "Nikdy si mi nepovedala, že ma miluješ."- zašeptal a priložil si pery na moje trasúce sa ústa. Aj ja som plakala, ale v hĺbke očí bola tá láska, musel ju vidieť a aj ju videl. "Miška, prestaneme s drogami. Už nikdy viac! Budeme čistí! Zabudneme na všetko, budeme spolu a budeme sa milovať. A budeme čistí!"- začal rozprávať, rýchlo a trhavo. Jeho ruky ma zovreli silnejšie, hľadal silu, potreboval moju silu. Ale tú som ja už nemala. Dala som mu všetko, tú poslednú a teraz som nemala ani pre seba ani pre neho. Vedel to, ale nechcel to vzdať. "Áno, skončíme s tým. Koniec zháňaniu, strachu z absťáku. Začneme od znova, spolu, pôjdeme do školy, budeme mať malý domček, len ty a ja a.". A potom.... Vedel to lepšie ako ja. Len on a ja a ... žiadny kamaráti, lebo všetci boli narkomani. Škola a ... a potom čo. život bez zmyslu, bez cieľov a plánov...
Chcela som mu pomôcť, jemu aj sebe, možno keby to povedal inokedy, ale nie po mojom mystickom výlete. Mlčala som a moje ticho zabíjalo jeho nádeje. Ale ak by som otvorila ústa a prehovorila, zabila by som jeho samého. Zrazu ma otočil, položil na trávu a ľahol si na mňa...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Klikni, že si tu bol/a :)

...::: KLIK :::...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.